História kaštieľa a jeho majitelia

Súčasní majitelia kaštieľa

Kaštieľ kúpili v r. 2016 manželia Bohdaloví, ktorí s láskou a rešpektom k histórii rekonštruovali túto národnú kultúrnu pamiatku s cieľom sprístupniť ju verejnosti. Víziou majiteľov je skĺbenie historického a moderného, západného a východného, kultúrneho aj technického myslenia, tradície a životného štýlu. Kaštieľ má byť známou perlou medzi kaštieľmi na Slovensku, miestom, kde hostia zažijú nezabudnuteľné kultúrne a umelecké zážitky, celoročným útočiskom pre hostí a vyhľadávanou destináciou pre firemné podujatia, svadby a oslavy.

Názov GOYA Vitality Hotel nie je náhodný. „GOYA“ je anagramom slova „YOGA“, čo zdôrazňuje zameranie na zdravie a osobný rozvoj. Zároveň slovo „GOYA“ (foneticky) v maďarčine znamená bocian. Bocian je nosným prvkom erbu rodiny Bohdalovcov, ktorý sa v moravskom nárečí nazýva „bohdal“. Tento symbol je vnímaný ako posol šťastia a na ďalekom východe aj ako symbol dlhého života. Slovo „Vitality“ v názve hotela zdôrazňuje, že hotel je miestom, kde človek môže prebudiť svoju vitalitu, nájsť príležitosť oddýchnuť si a načerpať nové sily.

Rod Zichy

Kaštieľ vo Voderadoch bol sídlom voderadskej vetvy rodu Zichy. Podľa historických dokumentov získal panstvo vo Voderadoch  Štefan Zichy mladší niekedy koncom 17. storočia. Samotná výstavba kaštieľa nie je presne datovaná, ale predpokladá sa, že práve Štefan Zichy dal kaštieľ postaviť. Zachovala sa zmienka o významnej prestavbe kaštieľa v období klasicizmu, ktorú inicioval gróf František Zichy medzi rokmi 1790 – 1820.

Poslednými šľachtickými majiteľmi kaštieľa boli Július Zichy, ktorý zomrel v r. 1930 a Klára Zichyová (*1883 +1971) s manželom Štefanom Keglevichom (*1880 +1962). Kaštieľ sa stal známym najmä zbierkami umelecko-historických predmetov z celého sveta a množstvom vzácnych kníh. Klára s manželom koncom II. svetovej vojny opustila kaštieľ, rodina emigrovala do Belgicka, kaštieľ bol znárodnený, zariadenie rozkradnuté a poničené. Zachovalo sa len niekoľko kusov nábytku a obrazov, ktoré sú uložené v Trnavskom národnom múzeu a v Múzeu na Červenom kameni.

Nicolas Keglevich

O kaštieľ vo Voderadoch sa zaujímal aj Nicolas Keglevich, vnuk Kláry, rod. Zichy. Po revolúcii a zmene režimu v r. 1989 bol niekoľkokrát vo Voderadoch. V r. 2022 zistil, že kaštieľ už nechátra, ale prechádza komplexnou rekonštrukciou. Kontaktoval súčasných majiteľov, ostali v písomnom kontakte a v júni r. 2024 prišiel na návštevu so svojimi dvoma dcérami a manželkou. Prespali v kaštieli a pokračovail vo svojej ceste do Chorvátska.

Poľnohospodárska škola

Nedá sa nespomenúť povojnové obdobie, keď proces znárodnenia a vyvlastňovania bývalých šľachticov neminul ani kaštieľ vo Voderadoch. V kaštieli bolo zriadené poľnohospodárske učilište, v r. 2007 bola činnosť školy ukončená. Kaštieľu hrozilo totálne rozpadnutie, nasledujúcich osem rokov bol nepoužívaný, odsúdený na zánik. Osud však zamiešal karty a nedopustil, aby sa tak stalo. Ku kaštieľu sa dostal Ing. Pavel Bohdal a uskutočnil radikálnu prestavbu.

Z bývalého vedenia školy sa nenašiel nikto, kto by chcel k tej ére niečo povedať. Dobové fotografie však prezrádzajú niektoré fakty: heslá o budovaní socializmu na fasáde kaštieľa, XV. zjazd KSČ, znak Červenej hviezdy s kladivom a kosákom, ktorý prekryl Zichyovské erby na priečelí, rodinná kaplnka premenená na telocvičňu. V kaštieli sa však z času na čas zastavia bývalí študenti. S rozžiarenými očami spomínajú na časy, kedy v kaštieli maturovali, oslavovali stužkovú, podaktorí tam mali aj svadbu. Darmo, detstvo a mladosť je obdobie, na ktoré sa s radosťou spomína bez ohľadu na spoločenské zriadenie.